Bermudský trojuholník nie je miesto, kde by lode a lietadlá mizli častejšie než inde. Americký úrad pre oceán a atmosféru NOAA uvádza, že neexistuje dôkaz o vyššej frekvencii záhadných zmiznutí než v iných veľkých a rušných častiach oceánu. Americký Úrad pre geografické názvy (Board on Geographic Names) názov neuznáva ako oficiálny a oblasť nemá ani dohodnuté hranice.

Pobrežná stráž USA podľa prehľadu Námorného historického centra NHHC oblasť nepovažuje za zónu so zvláštnym rizikom pre lode ani lietadlá. Pri preverovaní strát za desaťročia nenašla nič, čo by ukazovalo na inú než fyzikálnu príčinu. „Nikdy neboli identifikované žiadne mimoriadne faktory,“ uvádza vo vyhlásení.

Legendu nevytvorila jedna nevysvetliteľná anomália. Vznikla spojením skutočných nehôd, ako bolo zmiznutie letky Flight 19 v roku 1945, s novinárskymi prerozprávaniami, ktoré si hranice oblasti prispôsobili príbehu.

Prečo je to dôležité dnes

  • Bermudský trojuholník je učebnicovým príkladom, ako z nesúvisiacich tragédií vznikne „jav“, keď sa hranice a výber prípadov určujú až dodatočne.
  • Oblasťou vedú rušné námorné a letecké trasy. Ich riziká, od hurikánov po Golfský prúd, sú reálne, ale známe a merateľné.
  • Najslávnejšie príbehy o nevysvetliteľných zmiznutiach sa opierajú aj o vymyslené citáty, ktoré oficiálne záznamy nepotvrdzujú.

Trojuholník nakreslil novinár v roku 1964

Pojem spopularizoval americký autor Vincent Gaddis článkom „The Deadly Bermuda Triangle“ v magazíne Argosy vo februári 1964. V článku oblasť vymedzil jednoducho: čiara z Floridy na Bermudy, druhá z Bermúd do Portorika a tretia späť na Floridu cez Bahamy. Letku Flight 19 nazval „stratenou hliadkou“ a jej osud označil za najneuveriteľnejšiu záhadu v dejinách letectva.

Gaddis tému o rok neskôr rozvinul v knihe Invisible Horizons. Masové publikum získala najmä kniha Charlesa Berlitza The Bermuda Triangle z roku 1974. Podľa magazínu Smithsonian Berlitz vložil veliteľovi Flight 19 do úst vetu, že lietadlá „vyzerajú, akoby boli z vesmíru“. Záznamy rádiovej komunikácie nič také neobsahujú.

Neskorší autori hranice posúvali do Mexického zálivu, k pobrežiu USA aj hlbšie do Karibiku. NOAA oblasť opisuje len ako región v západnej časti severného Atlantiku, s ktorým sa spájajú tvrdenia o zmiznutiach. Keď sa hranice určujú až podľa toho, ktoré nehody chce autor započítať, mieru rizika nemožno poctivo vypočítať.

Flight 19: navigačná chyba nad Bahamami

Podľa NHHC odštartovalo 5. decembra 1945 krátko po 14.00 h z námornej leteckej základne Fort Lauderdale päť torpédových bombardérov TBM Avenger. Išlo o výcvikový let s označením Navigation Problem No. 1. Letka mala letieť na východ, zhodiť cvičné bomby nad plytčinou Hens and Chickens Shoals, otočiť na sever ponad ostrov Grand Bahama a vrátiť sa na Floridu. Predpoveď hlásila takmer normálne počasie s ojedinelými prehánkami.

Letku viedol poručík Charles C. Taylor, skúsený pilot s približne 2 500 nalietanými hodinami a bojovými misiami v Tichomorí. Podľa správy námorníctva, ktorú zverejnila Naval Weather Service Association, prišiel z leteckej základne v Miami. Oblasť ostrovov Florida Keys poznal, Bahamy nie.

Okolo 15.45 h zachytil jeho vysielanie poručík Robert F. Cox, ktorý pilotoval iný let z tej istej základne. Taylor podľa Smithsonianu hlásil, že mu nefungujú oba kompasy a že je „určite nad Keys“, teda juhozápadne od pevniny. Ak by to bola pravda, let na sever či severovýchod by ho doviedol na Floridu. Ak bola letka nad Bahamami, rovnaký kurz ju posúval hlbšie nad Atlantik.

Posledné známe vysielanie z letky zachytili podľa Smithsonianu o 19.04 h. Vyšetrovacia komisia neskôr konštatovala, že more v predpokladanom mieste pristátia bolo rozbúrené a nevhodné na núdzové pristátie na vodu. Riaditeľ múzea citovaný Smithsonianom považuje za najpravdepodobnejšie, že lietadlám došlo palivo a skončili v oceáne. Zahynulo všetkých 14 mužov z letky.

Záchranný hydroplán pravdepodobne vzbĺkol

Za letkou vyslalo námorníctvo hydroplány PBM Mariner. Jeden z nich vzlietol podľa Smithsonianu o 19.27 h zo základne Banana River a čoskoro sa odmlčal. Okolo 19.50 h hlásila posádka lode na mori záblesk plameňov vysoký asi 30 metrov. Marinere mali prezývku „lietajúce nádrže na benzín“, pretože niesli veľa paliva a mali sklon k požiarom na palube. Na palube bolo 13 mužov.

Päť dní potom pátrali pobrežná stráž a námorníctvo na ploche vyše 250 000 štvorcových míľ, teda približne 650 000 km² Atlantiku a Mexického zálivu. To je zhruba trinásťnásobok rozlohy Slovenska. Podľa NHHC nenašli letcov, trosky, záchranný čln ani olejovú škvrnu.

Lietadlo núdzovo pristávajúce v rozbúrenom mori sa môže rozpadnúť a klesnúť v priebehu minút. V roku 1945 stroje nemali satelitné sledovanie ani dnešné núdzové majáky. Chýbajúci vrak preto nie je dôkazom neznámej sily, ale dôsledkom veľkosti oceánu a vtedajšej techniky.

Vyšetrovacia komisia v roku 1946 pripísala nehodu Taylorovej dezorientácii. Po námietkach jeho matky Katherine Taylorovej revízna rada v roku 1947 záver zmenila: letka zmizla z „dôvodov alebo príčin, ktoré nie sú známe“. Oficiálna formulácia teda priznáva neistotu o presnom priebehu, nie nadprirodzený zásah.

USS Cyclops: najväčšia strata bez boja

Do legendy patrí aj zásobovacia loď USS Cyclops. Podľa NHHC zmizla v marci 1918 s 306 ľuďmi na palube. Ide o najväčšiu stratu životov v dejinách amerického námorníctva, ktorá priamo nesúvisela s bojom. Národné múzeum námorníctva USA uvádza, že vrak sa nenašiel a príčina zostáva neznáma.

Loď sa vracala z Brazílie do Baltimoru a naposledy ju videli pri neplánovanej zastávke na Barbadose 3. marca. Podľa magazínu Naval History Amerického námorného inštitútu niesla približne 11 000 ton mangánovej rudy. Magazín spomína aj správy o poškodení trupu a teóriu, že sa pre prasknutý valec plavila len na jeden motor. Údaje o počte ľudí na palube sa v zdrojoch mierne líšia; magazín uvádza 309.

Jedna z teórií, ktorú magazín pripisuje Conradovi Nervigovi, dôstojníkovi preloženému z lode ešte v Riu de Janeiro, hovorí o konštrukčnom zlyhaní. Ruda uložená len v stredných nákladových priestoroch mohla zvýrazniť slabinu trupu, loď sa mohla prelomiť a klesnúť skôr, než posádka stihla spustiť člny. Ďalšie hypotézy zahŕňajú nemeckú ponorku, výbuch či prevrátenie v búrke. Žiadna nie je potvrdená, no ani jedna nepotrebuje nadprirodzené vysvetlenie.

Kompasy, vlny a metán

NOAA uvádza, že v oblasti môže kompas ukazovať na zemepisný sever namiesto magnetického. Rozdiel medzi nimi, magnetická deklinácia, sa mení podľa miesta aj času a navigátori ho musia započítať. Línia nulovej deklinácie sa pohybuje po planéte spolu so zmenami magnetického poľa Zeme, nie je vlastnosťou jednej oblasti. Nesprávna korekcia mohla v ére mechanických kompasov prispieť k chybe, prístroje však nevypína.

Ako reálne riziká NOAA vymenúva tropické búrky a hurikány, rýchle zmeny počasia spojené s Golfským prúdom a plytké vody Karibiku nebezpečné pre plavbu. Existujú aj extrémne vlny. NOAA ich definuje ako vlny vyše dvojnásobne vyššie než okolité, ktoré často prichádzajú nečakane a z iného smeru než prevládajúci vietor. Vyskytujú sa však vo všetkých oceánoch.

NOAA medzi navrhovanými vysvetleniami spomína aj náhle úniky metánu z morského dna. Nepotvrdzuje ich však a verejne nie je známy prípad, keď by takýto únik preukázateľne potopil loď v tejto oblasti.

Čo z toho vyplýva

Flight 19 sa podľa dostupných záznamov stratil po navigačnej chybe, v zhoršujúcich sa podmienkach a s dochádzajúcim palivom. Záchranný Mariner pravdepodobne zničil požiar. Pri USS Cyclops sa presná príčina nikdy nezistila, no žiadna z hypotéz nepotrebuje neznámu silu.

Každý z týchto prípadov má vlastný kontext, počasie a ľudské rozhodnutia. Spoločným javom sa stali až vtedy, keď ich autori zakreslili do jednej oblasti bez pevných hraníc.

Zdroje