Socializmus a komunizmus nie sú synonymá, hoci spolu úzko súvisia. Encyclopaedia Britannica definuje socializmus ako doktrínu, ktorá požaduje verejné namiesto súkromného vlastníctva alebo kontroly majetku a prírodných zdrojov. Komunizmus opisuje ako doktrínu, ktorá chce súkromné vlastníctvo a ekonomiku založenú na zisku nahradiť verejným vlastníctvom a spoločnou kontrolou aspoň hlavných výrobných prostriedkov.

Rozdiel je najzreteľnejší v marxistickej teórii. Karl Marx v roku 1875 rozlíšil nižšiu a vyššiu fázu komunistickej spoločnosti a Vladimir Iľjič Lenin v roku 1917 nazval nižšiu fázu socializmom. Komunizmus bol v tomto chápaní konečný cieľ – beztriedna spoločnosť, v ktorej štát ako nástroj triednej moci zanikne.

V bežnej reči však „komunizmus“ označuje aj režimy, v ktorých vládla komunistická strana. Československo bolo od roku 1960 podľa vlastnej ústavy „socialistický štát“, vedúcu úlohu v ňom však mala Komunistická strana Československa. Oba pojmy teda opisujú ten istý režim z iného uhla: prvý hospodárske a ústavné usporiadanie, druhý ideológiu a držiteľa moci. Tretím, často zamieňaným pojmom je sociálna demokracia, ktorá súkromné vlastníctvo a trh ponecháva.

Prečo je to dôležité dnes

  • Slová „socializmus“ a „komunizmus“ sa v politickej debate používajú aj pre opatrenia, ktoré vlastníctvo výrobných prostriedkov nemenia, napríklad pre progresívne dane či verejné zdravotníctvo.
  • Presné pojmy pomáhajú odlíšiť historický režim ČSSR od sociálneho štátu v demokratických trhových ekonomikách.
  • Rovnaké slovo znamená v rôznych krajinách a obdobiach rôzne veci – od revolučných strán po reformné sociálnodemokratické strany.

Socializmus je rodina smerov, nie jeden systém

Socializmus nemá jednu záväznú definíciu. Stanfordská encyklopédia filozofie pripomína, že Angelo Rappoport v Slovníku socializmu z roku 1924 zhromaždil najmenej 40 definícií. Autor hesla, filozof Martin O'Neill, za spoločné jadro považuje požiadavku, aby väčšina výrobných prostriedkov bola pod spoločenskou, demokratickou kontrolou. V kapitalizme ich naopak vlastnia a ovládajú súkromné osoby.

Výrobnými prostriedkami sa myslia podniky, továrne, pôda, stroje a kapitál určený na ďalšiu výrobu. Osobné veci ako byt, oblečenie či úspory do tejto kategórie nepatria. Pod označením socializmus sa v 19. a 20. storočí stretli revolucionári, odborári, družstevníci, reformní politici aj zástancovia centrálneho plánovania. Britannica pripomína, že socialistické myšlienky sú staršie než Marx: spomína Platónovu Ústavu, kláštorné komunity či pokusy Roberta Owena v 19. storočí.

Čo presne chceli Marx a Engels zrušiť

Komunistický manifest z roku 1848 zhŕňa teóriu komunistov do jednej vety: „zrušenie súkromného vlastníctva“. Marx a Engels však v tej istej kapitole spresňujú, že znakom komunizmu nie je zrušenie vlastníctva vôbec, ale zrušenie „buržoázneho vlastníctva“. Komunizmus podľa nich nikomu neberie možnosť privlastniť si produkty spoločnosti, iba moc využiť ich na podrobenie cudzej práce.

Manifest zároveň navrhol 10 opatrení pre vyspelé krajiny. Patrili k nim zrušenie súkromného vlastníctva pôdy, výrazne progresívna daň z príjmu, zrušenie dedičského práva, sústredenie úveru v štátnej banke a bezplatné vzdelanie pre všetky deti vo verejných školách.

Komunizmus ako cieľ, socializmus ako prechod

V Kritike Gothajského programu z roku 1875 Marx opísal dve fázy. Prvá fáza komunistickej spoločnosti podľa neho vychádza z kapitalizmu „po dlhých pôrodných bolestiach“ a nesie si jeho nedostatky. Človek v nej dostáva podiel podľa množstva odvedenej práce. Až vo vyššej fáze, keď zanikne podriadenosť deľbe práce, môže podľa Marxa platiť: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“

Lenin v spise Štát a revolúcia z roku 1917 túto schému pomenoval: „To, čo sa zvyčajne nazýva socializmom, Marx označil za ‚prvú‘ alebo nižšiu fázu komunistickej spoločnosti.“ Komunizmom sa v marxizme-leninizme stala až vyššia fáza, v ktorej má štát postupne odumrieť. Preto sa Zväz sovietskych socialistických republík (1922–1991) nazýval socialistickým, hoci mu vládla komunistická strana.

ČSSR: socialistická podľa ústavy, komunistická podľa vládnucej strany

Ústava ČSSR vyhlásená 11. júla 1960 sa začína vetou „Socializmus v našej vlasti zvíťazil!“ a štát ňou prijal názov Československá socialistická republika. Článok 1 ho definoval ako „socialistický štát“. Článok 4 určil, že „vedúcou silou v spoločnosti i v štáte“ je Komunistická strana Československa.

Ústava opisuje aj ekonomický obsah pojmu. Základom mala byť „socialistická hospodárska sústava“ so štátnym a družstevným vlastníctvom a celé národné hospodárstvo sa riadilo štátnym plánom. Malé súkromné hospodárstvo bolo prípustné, len ak vylučovalo „vykorisťovanie cudzej pracovnej sily“. Osobné vlastníctvo spotrebných predmetov, rodinných domčekov a úspor ústava vyhlásila za nedotknuteľné a občanom priznala právo na prácu.

Preambula uvádzala, že cieľom je vytvárať predpoklady „na prechod našej spoločnosti ku komunizmu“. Režim teda sám seba označoval za socialistický a komunizmus za budúci stav. Keď ľudia hovoria, že „žili za komunizmu“, majú spravidla na mysli vládu komunistickej strany, nie Marxovu beztriednu spoločnosť. Vedúcu úlohu KSČ vypustilo Federálne zhromaždenie z ústavy 29. novembra 1989, spolu s článkami o Národnom fronte a o výchove v duchu marxizmu-leninizmu.

Čo znamená veta „skutočný komunizmus nikdy neexistoval“

Tvrdenie sa opiera o Marxovu definíciu. Žiadna krajina nevyhlásila, že dosiahla vyššiu fázu komunizmu, teda beztriednu spoločnosť bez štátu ako donucovacej moci. Aj ČSSR sa podľa vlastnej ústavy nachádzala až v etape socializmu.

V debate sa veta používa dvojako. Jedni ňou tvrdia, že režimy východného bloku sa od Marxových predstáv odchýlili, a ich výsledky preto nemožno pripísať socialistickej myšlienke ako takej. Druhí namietajú, že tieto režimy viedli strany, ktoré sa k marxizmu-leninizmu výslovne hlásili a svoje kroky zdôvodňovali práve cieľom komunizmu. Spor sa teda spravidla nevedie o fakty, ale o to, aké závery z nich vyvodiť.

Britannica rozdiel formuluje takto: komunizmus je forma vlády aj ideológia, ktorá počíta s diktatúrou proletariátu a zánikom tried aj štátu. Socializmus podľa nej nie je viazaný na jednu ideológiu, predpokladá existenciu štátu a je zlučiteľný s demokraciou a pokojnou politickou zmenou.

Sociálna demokracia a demokratický socializmus

Tretím pojmom, ktorý sa so socializmom zamieňa, je sociálna demokracia. Stanfordská encyklopédia opisuje model trhovej ekonomiky so sociálnym štátom: výrobné prostriedky zostávajú v súkromnom vlastníctve a väčšinu vstupov a výstupov rozdeľuje trh. Štát popri tom poskytuje sociálne poistenie, verejné služby a hospodárstvo reguluje.

Demokratický socializmus spravidla ide ďalej. Chce zachovať voľby a politické slobody, no zmeniť aj vlastníctvo, napríklad cez verejné podniky, družstvá alebo firmy riadené zamestnancami. Odborná literatúra opisuje aj trhový socializmus: v jednom z modelov, ktoré uvádza Stanfordská encyklopédia, riadia firmy pracovníci a výrobné prostriedky si prenajímajú od štátu. Hranice medzi smermi nie sú ostré a strany s podobným názvom presadzujú v rôznych krajinách odlišné programy.

Severské krajiny: sociálny štát v trhovej ekonomike

Dánsko, Švédsko, Nórsko, Fínsko a Island sa v debatách často uvádzajú ako príklad „socializmu“. Portál nordics.info, ktorý prevádzkuje Aarhuská univerzita, ich v texte Susanny Fellmanovej opisuje ako sociálny kapitalizmus (welfare capitalism), teda kombináciu voľného trhu a vládnych zásahov. Autorka dodáva, že severský model nemožno stotožniť so silným štátom a že sa medzi krajinami líši.

Iný text portálu uvádza, že severské krajiny nenasledujú striktne socialistické princípy v tom zmysle, ako ich chápu Američania. Či sú „socialistickejšie“ než USA, je podľa neho vecou názoru. Dánsky premiér Lars Løkke Rasmussen koncom októbra 2015 na Harvardovej Kennedyho škole reagoval na americkú predvolebnú debatu, v ktorej sa na severský model odvolávali Bernie Sanders aj Hillary Clintonová. „Dánsko má ďaleko od socialistickej plánovanej ekonomiky. Dánsko je trhová ekonomika,“ povedal podľa The Copenhagen Post.

Plán namiesto trhu

Socialistickú ekonomiku sovietskeho typu od sociálneho štátu odlišuje aj spôsob, akým sa rozhoduje o výrobe. V ČSSR ju podľa ústavy riadil štátny plán, nie ceny na trhu. Maďarský ekonóm János Kornai v knihe Economics of Shortage (Ekonómia nedostatku) z roku 1980 opísal chronický nedostatok tovarov v centrálne plánovaných ekonomikách ako štrukturálnu vlastnosť systému, nie dočasnú poruchu.

Podľa prehľadu Kornaiho diela v Cambridge Journal of Economics plánovači podľa jeho modelu reagovali na pokles dopytu znížením výroby alebo dovozu. Takto sa udržiavala „normálna“ úroveň nedostatku a samotné zvýšenie cien ho neodstránilo. Sociálny štát v trhovej ekonomike naproti tomu prerozdeľuje príjmy, no o výrobe v ňom rozhodujú najmä firmy a ceny.

Ako pojmy rozlíšiť v praxi

Pri návrhu, ktorý niekto označí za socialistický alebo komunistický, pomôžu tri otázky:

  • Kto vlastní podniky a výrobné prostriedky – súkromníci, štát, družstvá alebo zamestnanci?
  • Kto rozhoduje o výrobe a investíciách – trh, alebo centrálny plán?
  • Môžu občania vládu v slobodných voľbách vymeniť?

Verejné zdravotníctvo či progresívna daň samy osebe vlastníctvo výrobných prostriedkov nemenia. Podľa uvedených definícií preto zo štátu nerobia socialistickú ekonomiku. Naopak, štátne vlastníctvo niektorých podnikov ešte nehovorí nič o tom, či je krajina demokratická.

Zdroje