Asi 900 kilometrov od južného pólu rástol pred približne 90 miliónmi rokov mierny dažďový prales. Dokazuje to sedimentárne jadro, ktoré vedci vyvŕtali v roku 2017 z morského dna Amundsenovho mora pri ľadovci Pine Island v západnej Antarktíde. Tím pod vedením nemeckého Inštitútu Alfreda Wegenera (AWI) výsledky publikoval v apríli 2020 v časopise Nature.

V jadre sa zachovala lesná pôda s hustou sieťou koreňov, peľom a spórami. Priemerná ročná teplota tam podľa rekonštrukcie dosahovala asi 12 °C, hoci les každý rok zažil štyri mesiace polárnej noci. Klimatický model autorov takúto klímu dokázal vytvoriť len pri koncentrácii oxidu uhličitého 1 120 až 1 680 ppm. To je asi 2,6- až 3,9-násobok dnešnej hodnoty.

V novembri 2024 ten istý tím v rovnakom jadre opísal aj prvý jantár nájdený na antarktickom kontinente. Potvrdzuje, že v západnej Antarktíde vtedy rástli stromy produkujúce živicu.

Prečo je to dôležité dnes

  • Ide o najjužnejší priamo preskúmaný záznam klímy z obdobia kriedy. Modelom dáva tvrdé údaje z miesta, odkiaľ doteraz takmer žiadne neboli.
  • Nález ukazuje, aké silné oteplenie polárnych oblastí dokáže vysoká koncentrácia CO₂ vyvolať.
  • Kriedový svet však nie je predpoveď pre dnešok: kontinenty ležali inde, oceány prúdili inak a vegetácia potrebovala milióny rokov.

Čo našli v jadre z morského dna

Vzorku získala nemecká výskumná loď Polarstern na expedícii PS104 medzi februárom a marcom 2017. Na morskom dne pracovala vŕtacia súprava MARUM-MeBo70 z Brémskej univerzity. Podľa Britskej antarktickej služby (BAS) ležala kľúčová vrstva 27 až 30 metrov pod morským dnom.

Pri röntgenovej počítačovej tomografii vedci zistili, že pôvodnú vrstvu jemného ílu a prachu prerastá hustá sieť koreňov. Bola taká zachovaná, že podľa centra MARUM rozlíšili jednotlivé bunkové štruktúry. Nešlo teda o drevo, ktoré by na miesto zaniesli prúdy, ale o pôdu, v ktorej les rástol.

Vrstvu datovali do turónu až santónu, teda do obdobia pred 92 až 83 miliónmi rokov. Peľ a spóry patrili rôznym cievnatým rastlinám. Medzi nimi boli aj vôbec prvé stopy kvitnúcich rastlín, aké sa kedy v takto vysokých antarktických zemepisných šírkach našli.

Paleobotanik Ulrich Salzmann z Northumbrijskej univerzity prirovnal vtedajšiu krajinu k lesom, aké dnes rastú napríklad na Južnom ostrove Nového Zélandu. Išlo o mierny, močaristý prales, nie o tropickú džungľu.

Teplejšie ako dnes v Nemecku, no štyri mesiace tmy

Lokalita ležala vtedy približne na 82. rovnobežke južnej šírky. Z rastlinných zvyškov vedci odvodili priemernú ročnú teplotu vzduchu okolo 12 °C. To je podľa BAS asi o dva stupne viac, než je dnešný priemer Nemecka.

Letné teploty dosahovali asi 19 °C a voda v riekach a močiaroch sa ohrievala až na 20 °C. Množstvo zrážok sa podľa BAS podobalo dnešnému Walesu. Na trvalý ľadový štít v takých podmienkach nebol priestor.

Prekvapením bolo, že les zvládal polárnu noc. Podľa MARUM tam tretinu roka slnko vôbec nevyšlo. Rastliny teda museli prežiť štyri mesiace bez slnečného svetla a zimy museli zostať dosť mierne na to, aby pôda natrvalo nezamrzla.

Koľko oxidu uhličitého bolo treba

Stredná krieda patrila k najteplejším obdobiam posledných 140 miliónov rokov. Podľa abstraktu štúdie v Nature sa koncentrácia CO₂ vtedy zvyčajne odhaduje na zhruba 1 000 ppm. Na teploty zrekonštruované z jadra to však nestačilo.

Klimatický modelár Gerrit Lohmann z AWI podľa MARUM zistil, že model zodpovedá dátam len pri splnení troch podmienok. Antarktídu musela pokrývať hustá vegetácia, v oblasti pólu nesmeli byť ľadové masy veľkosti ľadového štítu a atmosféra musela obsahovať 1 120 až 1 680 ppm CO₂.

Na porovnanie, na observatóriu Mauna Loa na Havaji namerali v auguste 2026 podľa amerického úradu NOAA priemernú mesačnú hodnotu 427,55 ppm. Hladiny morí boli v strednej kriede podľa BAS možno až o 170 metrov vyššie ako dnes a povrch tropických morí mal okolo 35 °C.

Jantár potvrdil ihličnatý les

V roku 2024 tím geológa Johanna P. Klagesa z AWI a mineralogičky Henny Gerschelovej z TU Bergakademie Freiberg opísal v časopise Antarctic Science prvý jantár z antarktického kontinentu. Úlomky pochádzajú z rovnakého jadra PS104_20-2, vyvŕtaného v zálive Pine Island v hĺbke 946 metrov.

Jantár obsahuje mikroskopické zvyšky kôry. Podľa spoločnej tlačovej správy AWI a univerzity vo Freibergu nesie stopy patologického toku živice. Stromy si tak mohli zaceľovať poškodenie od parazitov alebo požiarov. Nález podľa autorov zapadá do obrazu mierneho pralesa, v ktorom dominovali ihličnany.

Ako Antarktída zamrzla

Premena na ľadový kontinent trvala desiatky miliónov rokov. Kľúčový zlom nastal približne pred 34 miliónmi rokov, na prelome eocénu a oligocénu. Model Roberta DeConta a Davida Pollarda publikovaný v roku 2003 v Nature ukázal, že hlavným spúšťačom bol pokles CO₂.

Podľa modelu najprv vznikli malé ľadové čiapky na vysokých náhorných plošinách. Keď koncentrácia CO₂ klesla pod kritickú hranicu, spätné väzby spojené s výškou a hmotou ľadu ich rýchlo spojili do východoantarktického ľadového štítu. Otvorenie morských prielivov okolo Antarktídy hralo v tomto modeli len druhotnú úlohu.

Posledné stromy prežili až do miocénu

Vegetácia nezmizla naraz. V novembri 2025 medzinárodný tím, ktorý viedol Joaquin Bastias-Silva, v časopise Communications Earth & Environment opísal fosílne listy južných bukov rodu Nothofagus z Ostrova kráľa Juraja v Južných Šetlandách.

Datovanie zirkónov určilo ich vek na približne 21 miliónov rokov, teda do raného miocénu. Ide o najmladšie makrofosílie rastlín zo západnej Antarktídy. Podľa autorov tam vtedy rástla vegetácia podobná tundre, dlho po vzniku prvých veľkých ľadovcov.

Dnes ľad pokrýva takmer celý kontinent a väčšina jeho geologickej minulosti je pod ním neprístupná. Preto majú také veľkú hodnotu vrty z morského dna, ktoré sa k starým vrstvám dostanú z mora.

Zdroje