V skratke
- Zbierku asi 380‑tisíc vzoriek semien a rastlín vybudoval botanik Nikolaj Vavilov, ktorý cestoval po 64 krajinách.
- Počas 872 dní obliehania zomreli od hladu státisíce obyvateľov Leningradu a deväť vedcov z ústavu.
- Samotný Vavilov zomrel od hladu v sovietskom väzení v januári 1943.
Muž, ktorý chcel ukončiť hlad
Nikolaj Vavilov bol jedným z najvýznamnejších botanikov 20. storočia. Podľa Science History Institute zorganizoval 115 výprav do 64 krajín a priniesol z nich asi 380‑tisíc vzoriek semien, hľúz a plodov. Uložil ich v Leningrade, dnešnom Petrohrade, v trojposchodovej budove pri Izákovskom námestí.
Vavilov chcel pochopiť, odkiaľ pochádzajú plodiny, ktoré jeme, a uchovať ich rozmanitosť. Ak by jednu odrodu zničila choroba alebo sucho, vedci by mohli siahnuť do zbierky a vyšľachtiť novú. Dnes tomu hovoríme semenná banka. V roku 1939 pracovalo na jeho projektoch asi 25‑tisíc ľudí.
Čítaj aj Inflácia klesla na 3 %, benzín zlacnel o 9 centov za týždeň. Bývanie a teplo drahnú ďalej
Pád Vavilova
Vavilov však narazil na stalinistický režim. Sovietska propaganda vtedy uprednostňovala agronóma Trofima Lysenka, ktorý odmietal genetiku. V roku 1940 Vavilova zatkla tajná polícia priamo pri zbere semien na Ukrajine. Vo väzení sa podľa Science History Institute nevzdal svojho vedeckého presvedčenia a podľa zdrojov zomrel v januári 1943 od hladu v Saratove. Mal 55 rokov.
Obliehanie
V júni 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a čoskoro obkľúčilo Leningrad. Obliehanie trvalo 872 dní a skončilo sa až v januári 1944. Mesto bolo odrezané od zásob a ľudia jedli všetko, čo našli. Od hladu a zimy zomreli státisíce ľudí, odhady sa pohybujú od zhruba 630‑tisíc po viac ako milión.
Uprostred toho stála budova Vavilovho ústavu plná semien ryže, pšenice, kukurice, hrachu či zemiakov. Podľa ruských agronómov S. M. Alexanjana a V. I. Krivčenka, ktorých citoval Dawn, tam boli semená s celkovou hmotnosťou niekoľkých ton.
Nezjedli ani zrnko
Vedci zbierku strážili pred bombardovaním, chladom, potkanmi aj hladnými ľuďmi. A sami ju nejedli. Deviati z nich zomreli od hladu.
Medzi nimi bol špecialista na ryžu D. S. Ivanov a odborníčka na ovos L. M. Rodinová. Kolega, ktorý sa staral o arašidy, zomrel za písacím stolom s balíčkom arašidov v ruke.
„…it was not in the least difficult to refrain from eating up the collection,“ povedal jeden z preživších vedcov (v preklade „Nebolo vôbec ťažké zdržať sa toho, aby sme zbierku zjedli“).
Vedci sa podľa spisovateľa Sama Keana, ktorý príbeh opísal pre Science History Institute, považovali za strážcov dedičstva plodín, ktoré ľudia pestujú približne 10‑tisíc rokov. Verili, že po vojne bude treba semená na obnovu poľnohospodárstva.
Čo zostalo
Podľa Alexanjana a Krivčenka zostala zbierka po vojne takmer celá. Ústav dnes nesie Vavilovovo meno a semenné banky, ktoré stavajú krajiny po celom svete, vychádzajú z jeho myšlienky. Najznámejšia je Svalbardská globálna semenná banka v Nórsku.
Čo vieme, čo nevieme a čo bude ďalej
Vieme: deväť vedcov Vavilovho ústavu zomrelo počas obliehania Leningradu od hladu a zbierku zachránili. Nevieme: mená všetkých deviatich obetí, zatiaľ nie sú v dostupných zdrojoch kompletne uvedené. Ďalej: Vavilovov ústav v Petrohrade zbierku uchováva dodnes a semenné banky pribúdajú po celom svete.



