Senátor Frank Church 16. septembra 1975 na verejnom vypočúvaní skúmal zbraň, ktorú mu predložil riaditeľ CIA William Colby. Elektrická pištoľ podobná upravenej pištoli kalibru .45 vystreľovala tichú šípku s toxínom. Podľa zápisu z vypočúvania pred senátnym výborom mala šípka preniknúť do tela „bez vnímania“ a toxín sa nemal ukázať pri pitve.

Výbor v tom istom vypočúvaní riešil, prečo CIA vôbec mala čím strieľať. V jej laboratóriu sa v máji 1975 našlo asi 11 gramov toxínu zo schránkovcov a 8 miligramov kobrieho jedu. Podľa odhadu CIA, ktorý Church citoval, by toto množstvo pri podaní ústami stačilo na usmrtenie najmenej 14 000 ľudí. Colby zároveň vypovedal, že o reálnom použití zbrane nemá žiadny záznam.

Tento text prechádza šiestimi projektmi CIA a jedným manuálom jej predchodcu, ktoré dnes znejú ako internetový hoax. Pri každom oddeľuje to, čo potvrdili odtajnené dokumenty a vyšetrovania, od toho, čo pridali neskoršie spomienky a popkultúra.

Prečo je to dôležité dnes

  • Príbehy o CIA sa často šíria v prikrášlenej podobe. Archív pritom zvyčajne potvrdzuje menej dramatickú, ale overiteľnú verziu.
  • Existencia programu neznamená jeho úspech. Viaceré projekty sa skončili ako nepoužiteľné prototypy.
  • Operácia Azorian zanechala právny precedens: odpoveď „nemôžeme potvrdiť ani vyvrátiť“ používajú americké úrady dodnes.

Pištoľ s jedom: zbraň existovala, obete sa nenašli

Senátny výbor pre spravodajské činnosti, známy ako Churchov výbor, vypočúval svedkov od 16. do 18. septembra 1975. Zariadenie malo v dokumentoch názov „nondiscernible microbioinoculator“, teda nezistiteľný mikrobioinokulátor. Svedkovia uviedli dostrel asi 100 metrov.

Jadrom vyšetrovania však bolo porušenie prezidentského príkazu. Prezident Richard Nixon 25. novembra 1969 nariadil zničiť biologické zbrane a 14. februára 1970 príkaz rozšíril aj na toxíny. Bývalý šéf chemickej sekcie CIA Nathan Gordon podľa zápisu z vypočúvania rozhodol, že zásobu toxínu presunie z armádneho strediska Fort Detrick do skladu CIA. Colby na otázku, či išlo o porušenie príkazu, odpovedal: „To nespochybňujem.“

Na internete sa zariadenie neskôr ujalo pod názvom „heart attack gun“, teda pištoľ na infarkt. Tvrdenie, že ňou CIA niekoho zabila, však dokumenty nepotvrdzujú. Na otázku senátora Johna Towera o operačnom použití Colby odpovedal, že išlo „len o experimenty“.

Castro: otrávené cigary áno, vybuchujúca nie

V záverečnej správe o plánoch atentátov na zahraničných lídrov z 20. novembra 1975 výbor uviedol, že našiel konkrétne dôkazy o najmenej ôsmich plánoch CIA zavraždiť Fidela Castra v rokoch 1960 až 1965. Prostriedky podľa správy siahali od výkonných pušiek po jedové pilulky, jedové perá a bakteriálne prášky.

Podľa záznamov lekárskej služby CIA dostal 16. augusta 1960 istý úradník škatuľu Castrových obľúbených cigár s pokynom otráviť ich. Cigary boli napustené botulotoxínom tak silným, že človek mal zomrieť už po vložení jednej do úst. Technická služba ich 13. februára 1961 odovzdala neidentifikovanej osobe. Či sa ich niekto pokúsil dostať ku Castrovi, záznamy neuvádzajú.

Ďalšie nápady sa zasekli skôr. Mušľu nastraženú na výbuch v mieste, kde sa Castro potápal, technici zavrhli ako nepraktickú. Potápačský oblek s hubou spôsobujúcou chronickú kožnú chorobu a dýchací prístroj s baktériami tuberkulózy mal Castrovi v roku 1963 odovzdať právnik James Donovan. Ten s ním vyjednával o prepustení zajatcov zo Zátoky svíň a z vlastnej iniciatívy mu daroval iný oblek.

CIA do plánov zapojila aj podsvetie: Johna Rosselliho, Sama Giancanu a Santa Trafficanta. Rosselli podľa správy dostal v apríli 1962 štyri jedové pilulky. Vybuchujúcu cigaru, ktorú pozná popkultúra, správa medzi zdokumentovanými plánmi neuvádza.

Acoustic Kitty: memorandum áno, taxík nie je istý

V 60. rokoch sa Riaditeľstvo pre vedu a techniku CIA pokúsilo chirurgicky upravenú mačku s vysielačom vycvičiť na pohyblivú odpočúvaciu platformu. Odtajnené memorandum z marca 1967, ktoré zverejnil National Security Archive, uvádza, že mačky sa dajú naučiť presúvať na krátke vzdialenosti. Pre prostredie a bezpečnostné riziká v reálnej zahraničnej operácii však autor dospel k záveru, že technika nie je praktická.

Najznámejšia časť príbehu, že prvú mačku hneď po vypustení zrazil taxík, v memorande nie je. Opisuje ju napríklad kniha historika Jeffreyho Richelsona o vedeckom riaditeľstve CIA. Bývalý riaditeľ technickej služby CIA Robert Wallace ju pre magazín Smithsonian odmietol: „Akustickú mačku nezrazil taxík.“ Často citovaná suma 20 miliónov dolárov pochádza zo spomienok bývalého dôstojníka CIA Victora Marchettiho, nie z dokumentov.

Holub s kamerou: technika fungovala, navigácia menej

Úrad CIA pre výskum a vývoj zostrojil kameru s rozmermi 4,7 × 2,4 × 2,2 cm, ktorá sa pripevňovala na hruď holuba. Podľa múzea CIA mala malý motorček na batériu, ktorý posúval film a naťahoval uzávierku. Snímky robila v nastavených intervaloch, kým vták letel domov.

Holub fotil zo stoviek stôp nad cieľom, zatiaľ čo lietadlá U-2 a A-12 z desiatok tisíc stôp. Múzeum však dodáva, že vtáky mali problém preletieť presne nad miestami, ktoré CIA potrebovala. Podrobnosti konkrétnych misií sú podľa CIA stále utajené.

Insectothopter: vážka, ktorú odfúkol vietor

V 70. rokoch vyvinul ten istý úrad Insectothopter, podľa CIA prvé bezpilotné lietadlo veľkosti hmyzu. Pôvodne mal pripomínať čmeliaka, ten však lieta príliš nevyspytateľne. Konštruktéri preto zvolili vážku s miniatúrnym plynovým motorom a odpočúvacím zariadením.

V skúškach preletela 200 metrov za 60 sekúnd. Už pri bočnom vetre nad päť míľ za hodinu, teda asi 8 km/h, ju však nebolo možné udržať na kurze. Do operačného nasadenia sa preto nedostala.

Azorian: ponorku vytiahli len čiastočne

Sovietska ponorka K-129 s tromi balistickými raketami s jadrovými hlavicami sa potopila v marci 1968. Podľa CIA ležala asi 1 800 míľ (2 900 km) severozápadne od Havaja v hĺbke 16 500 stôp, teda približne 5 000 metrov. CIA v roku 1969 založila projekt Azorian, ktorý mal vrak vyzdvihnúť.

Krytie poskytol miliardár Howard Hughes: loď Hughes Glomar Explorer mala oficiálne ťažiť mangánové konkrécie z morského dna. Nad miesto dorazila 4. júla 1974 a pokúsila sa zdvihnúť 1 750-tonovú, asi 40 metrov dlhú časť ponorky. Tá sa počas zdvíhania rozlomila a väčšina klesla späť. Podľa odtajnenej internej histórie CIA sa na palubu dostala len predná časť dlhá asi 38 stôp, necelých 12 metrov.

V nej boli aj telá šiestich sovietskych námorníkov, ktorých posádka pochovala na mori s vojenskými poctami. Po únikoch do tlače na jar 1975 požiadala novinárka Harriet Ann Phillippiová o dokumenty podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. CIA odpovedala, že ich existenciu nemôže potvrdiť ani vyvrátiť. Odvolací súd v spore Phillippi v. CIA v roku 1976 takýto postup pripustil, ak ho úrad zdôvodní, a podľa NPR sa odvtedy volá „Glomar response“.

Manuál sabotáže: nie CIA, ale jej predchodca

Poslednú položku CIA nevytvorila. Simple Sabotage Field Manual vydal Úrad strategických služieb (OSS) 17. januára 1944, tri roky pred vznikom CIA. Radil obyvateľom okupovaných krajín, ako potichu brzdiť nepriateľa.

Telefonisti mali zdržiavať hovory a dávať zlé čísla. Vedúci mali „všetko riešiť cez oficiálne kanály“, posielať veci výborom na „ďalšie štúdium“ a znovu otvárať už prijaté rozhodnutia. Manuál dnes na svojom webe pripomína aj samotná CIA.

Čo z dokumentov vyplýva

  • Potvrdené: vývoj pištole s jedom a nelegálne skladovanie toxínu, najmenej osem plánov na zabitie Castra, test mačky s vysielačom, holubia kamera, prototyp vážky, čiastočné vyzdvihnutie K-129 a manuál OSS.
  • Nepotvrdené: použitie pištole proti človeku, vybuchujúca cigara pre Castra, smrť mačky pod kolesami taxíka a suma 20 miliónov dolárov.
  • Stále utajené: podrobnosti misií s holubmi a časť nákladov a výsledkov Azorianu.

Väčšinu týchto projektov verejnosť nepoznala z dobrovoľnej transparentnosti. Na svetlo ich dostalo senátne vyšetrovanie, úniky do tlače a desaťročia žiadostí o odtajnenie.

Zdroje